Kardinál Grzegorz Ryś otvoril stretnutie úvahou nad 21. kapitolou Jánovho evanjelia, ktorá uvádza aj tretiu časť záverečného dokumentu synody o synodalite. Učeníci sa vrátili k tomu, čo dobre poznali – k rybolovu. Pracovali celú noc a nič nechytili. Kedy sa ich siete naplnili? Keď poslúchli Ježišovo slovo a hodili sieť tam, kam im ukázal. Aj v Cirkvi sa môžeme veľa namáhať a napokon zostať s prázdnymi sieťami, ak sa spoliehame iba na vlastné predstavy a zaužívané postupy. Ovocie prichádza, keď dáme na Ježišovo slovo. Vidíme to aj v Skutkoch apoštolov. Po Petrovej kázni na Turíce sa k učeníkom pridalo asi tritisíc ľudí. Neskôr počet veriacich mužov dosiahol približne päťtisíc (porov. Sk 2,41 a 4,4).
Obraz plných sietí vystihuje zmysel synodálneho procesu. Ide o to, aby sme ako Cirkev spoločne ohlasovali evanjelium a aby toto ohlasovanie prinášalo ovocie. Prerozdelenie moci by samo osebe prázdne siete nenaplnilo. Veľkým pohoršením je, keď hovoríme o láske a pritom sami zostávame rozdelení. Ako nám majú ľudia uveriť, keď vidia, že ani my nedokážeme spolupracovať? Evanjelium pritom ukazuje, že jednota unesie rozmanitosť. V sieti bolo stopäťdesiattri veľkých rýb, a predsa sa neroztrhla. Aj v Cirkvi môžu rozličné dary a skúsenosti slúžiť spoločnému poslaniu. Keď od všetkých očakávame rovnaký spôsob uvažovania a konania, môžeme tým sami prehlbovať rozdelenie.
Cirkev je poslaná do sveta, aby ohlasovala evanjelium. Toto poslanie patrí všetkým pokrsteným. Každý z nás preto potrebuje urobiť miesto aj pre druhých a prijať, že do spoločného diela prinášajú niečo, čo sám nemôže ponúknuť. Cirkev je telo a každý jeho úd je potrebný. Keď sa teda chystáme spoločne evanjelizovať, postavme sa najprv spolu pred Pána, modlime sa, vyznajme svoju vieru a pýtajme sa, kam nás vedie Duch Svätý. Osobný úsudok má v tomto procese svoje miesto a dozrieva v spoločenstve, ktoré sa navzájom počúva. Pán kardinál preto povzbudil prítomných, aby premýšľali ako Cirkev, modlili sa ako Cirkev a rozlišovali ako Cirkev.
V tejto súvislosti pripomenul svätého Benedikta a jeho Regulu, ktorá formovala rehoľný život v Európe a ponúka jednoduchú a priamu cestu ku Kristovi. Keď sa má rozhodnúť o dôležitej veci, Benedikt odporúča zvolať celé spoločenstvo a vypočuť aj najmladšieho. Práve jemu môže Pán ukázať, čo je najlepšie. Aj naše rady potrebujú takúto ochotu počúvať, najmä keď prehovorí niekto, koho hlas zvyčajne zaznieva najmenej.
Pán kardinál zdôraznil dve podmienky spoločného rozlišovania. Prvou je skutočná modlitba. Rozlišovanie je duchovný proces a modlitba patrí k jeho podstate. Nestačí sa pomodliť na začiatku zasadnutia a potom pokračovať, akoby všetko záviselo iba od nás. Druhou podmienkou je ochota podriadiť sa Božiemu slovu. Aj v evanjeliách vidíme ľudí, ktorí prichádzajú za Ježišom s citátmi z Písma, aby presadili svoj pohľad. Tomuto pokušeniu podliehame aj my, keď v Biblii hľadáme iba potvrdenie toho, čo sme si už vopred rozhodli. Božie slovo nás však môže priviesť aj k tomu, aby sme svoj názor prehodnotili. Našou úlohou je hľadať, čo chce Boh, a konať to, k čomu nás vedie.
Dôležitou súčasťou príhovoru bola aj zodpovednosť voči Božiemu ľudu. Zodpovednosť v Cirkvi zahŕňa vzťah k predstaveným aj k ľuďom, ktorí sú nám zverení. Farár nesie zodpovednosť pred biskupom aj pred Božím ľudom svojej farnosti. Biskup ju nesie pred pápežom aj pred Božím ľudom svojej diecézy. Aj preto majú v živote Cirkvi dôležité miesto orgány, ktoré už máme – ekonomická rada farnosti, pastoračná rada farnosti, diecézna kňazská rada či diecézna pastoračná rada. Kardinál povzbudil, aby sme ich naplno využívali, pravidelne sa v nich stretávali, spoločne sa modlili a rozlišovali. Pri tom všetkom si máme klásť otázku, akú Cirkev chce v našej diecéze formovať Duch Svätý.