Spišskí biskupi v histórii

Mladosť, štúdium a prvé pôsobiská

Štefan Sečka sa narodil 6. júla 1953 v Spišskom Štvrtku. Stredoškolské štúdium absolvoval v Spišskej Novej Vsi, kde v roku 1971 zmaturoval na SVŠ. Kňazskú vysviacku prijal 6. júna 1976v Bratislave z rúk Mons. Júliusa Gábriša. V pastorácii pôsobil najskôr ako kaplán v Spišskej Novej Vsi v rokoch 1978…

Mladosť, štúdium a prvé pôsobiská

Štefan Sečka sa narodil 6. júla 1953 v Spišskom Štvrtku. Stredoškolské štúdium absolvoval v Spišskej Novej Vsi, kde v roku 1971 zmaturoval na SVŠ. Kňazskú vysviacku prijal 6. júna 1976 v Bratislave z rúk Mons. Júliusa Gábriša. V pastorácii pôsobil najskôr ako kaplán v Spišskej Novej Vsi v rokoch 1978 – 1980 a následne v Dolnom Kubíne, kde zotrval do roku 1984. V tom istom roku sa stal správcom farnosti v Liptovských Revúcach.

Významná zmena v jeho pôsobení nastala v roku 1990, keď bol ustanovený za vicerektora Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka. Súčasne začal pracovať ako odborný asistent na Teologickom inštitúte Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave - v Spišskom Podhradí.

Služba pomocného biskupa

Pápež Ján Pavol II. ho 28. júna 2002 vymenoval za pomocného biskupa Spišskej diecézy a pridelil mu titulárne biskupské sídlo Sita. Biskupskú vysviacku prijal 27. júla 2002 v Spišskej Kapitule. Hlavným svätiteľom bol vtedajší spišský diecézny biskup Mons. František Tondra. Spolusvätiteľmi sa stali apoštolský nuncius na Slovensku Mons. Henryk Józef Nowacki a košický arcibiskup-metropolita Mons. Alojz Tkáč.

Na čele Spišskej diecézy

Po ukončení pôsobenia Mons. Františka Tondru na čele diecézy vymenoval pápež Benedikt XVI. dňa 4. augusta 2011 za jeho nástupcu práve Štefana Sečku. Správy Spišskej diecézy sa kanonicky ujal 10. septembra 2011 počas slávnostnej svätej omše v Katedrále svätého Martina v Spišskej Kapitule. Za svoje biskupské heslo si zvolil latinské slová „Crux Christi perficiat nos“, teda „Kristov kríž nech nás zdokonalí“.

K významným udalostiam záverečného obdobia jeho episkopátu patrila vysviacka nového pomocného biskupa Spišskej diecézy. Dňa 24. júna 2020, na slávnosť Narodenia svätého Jána Krstiteľa, vysvätil v Katedrále svätého Martina Mons. Jána Kuboša za spišského pomocného biskupa. Spolu s ním sa na vysviacke ako spolusvätitelia podieľali apoštolský nuncius na Slovensku Mons. Giacomo Guido Ottonello a emeritný spišský pomocný biskup Mons. Andrej Imrich.

Úmrtie a posledná rozlúčka

Štefan Sečka zomrel 28. októbra 2020 o tretej hodine ráno v nemocnici v Levoči po dlhodobejších problémoch so srdcom a krátkej hospitalizácii. Posledná rozlúčka sa uskutočnila 3. novembra 2020. Vzhľadom na pretrvávajúcu celosvetovú pandémiu ochorenia COVID-19 sa pohrebné obrady konali za prísnych protiepidemických opatrení. Pohrebným obradom predsedal bratislavský arcibiskup-metropolita Mons. Stanislav Zvolenský, vtedajší predseda Konferencie biskupov Slovenska. Telesné pozostatky Mons. Štefana Sečku boli uložené na cintoríne v blízkosti Katedrály svätého Martina v Spišskej Kapitule.

Nastalo 3-ročné obdobie sede vacante. Správou Spišskej diecézy bol poverený spišský pomocný biskup Mons. Ján Kuboš.

Štúdium a kňazské pôsobenie

František Tondra sa narodil 4. júna 1936 v Spišských Vlachoch ako štvrté z desiatich detí. Stredoškolské vzdelanie ukončil maturitou v Spišskej Novej Vsi v roku 1954. Následne študoval teológiu na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Kňazskú vysviacku prijal 1. júla 1962z rúk biskupa Ambróza Lazíka. Svoju kňazskú službu začal v…

Štúdium a kňazské pôsobenie

František Tondra sa narodil 4. júna 1936 v Spišských Vlachoch ako štvrté z desiatich detí. Stredoškolské vzdelanie ukončil maturitou v Spišskej Novej Vsi v roku 1954. Následne študoval teológiu na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Kňazskú vysviacku prijal 1. júla 1962 z rúk biskupa Ambróza Lazíka. Svoju kňazskú službu začal v Levoči, neskôr pôsobil ako správca farnosti v Hnilci, Zázrivej a Tvrdošíne. Napokon sa vrátil do Levoče, kde zastával úrad správcu farnosti a dekana.

Popri pastoračnej činnosti sa sústavne venoval teologickému štúdiu a v roku 1978 získal doktorát z morálnej teológie. V roku 1993 sa habilitoval za docenta a v roku 1997 bol vymenovaný za vysokoškolského profesora. V rokoch 1978 – 1983 vyučoval morálnu teológiu na CMBF v Bratislave. Po obnovení kňazského seminára začal od roku 1990 tento predmet prednášať aj na teologickom inštitúte v Spišskom Podhradí.

Biskupský úrad a obnova diecézy

Za spišského biskupa ho 26. júla 1989 vymenoval pápež Ján Pavol II. Biskupskú vysviacku prijal 9. septembra 1989 v Katedrále svätého Martina v Spišskej Kapitule. Hlavným svätiteľom bol kardinál Jozef Tomko a slávnosti sa zúčastnilo veľké množstvo veriacich. Tondra nastúpil na čelo diecézy krátko pred pádom komunistického režimu, a preto bola významná časť jeho nasledujúceho pôsobenia spojená s obnovou cirkevného života a diecéznych inštitúcií.

Jednou z jeho prvých dôležitých úloh bolo obnovenie činnosti kňazského seminára v Spišskej Kapitule. Od roku 1990 sa v ňom mohli opäť pripravovať na kňazskú službu bohoslovci zo Spišskej, Košickej a Rožňavskej diecézy. Postupne obnovil činnosť diecéznej charity, cirkevného školstva, katechetického a školského úradu, komisie pre mládež i kňazského domova určeného pre starších kňazov. Počas jeho episkopátu vzniklo na území diecézy aj viacero významných cirkevných ustanovizní. Patrili medzi ne Katolícka univerzita v Ružomberku, Univerzitné pastoračné centrum, Katolícke biblické dielo, Katolícke pedagogické a katechetické centrum či Slovenská spoločnosť kánonického práva.

Návšteva pápeža a diecézna synoda

Významnou udalosťou pre Spišskú diecézu bola návšteva pápeža Jána Pavla II. v dňoch 2. a 3. júla 1995. Pápež počas svojho pobytu prenocoval v Spišskej Kapitule a navštívil aj Levoču, kde celebroval svätú omšu. Súčasťou jeho programu boli tiež Vysoké Tatry a Poprad. V závere svojho biskupského pôsobenia zvolal František Tondra v roku 2006 Druhú diecéznu synodu. Jej práca trvala niekoľko rokov a zavŕšená bola v roku 2011.

Pôsobenie v biskupskej konferencii a publikačná činnosť

Významné postavenie mal Tondra aj v rámci biskupského zboru. Po vytvorení Biskupskej konferencie Československa zastával najskôr funkciu jej podpredsedu a neskôr predsedu. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky bol od roku 1993 opakovane volený za predsedu Konferencie biskupov Slovenska a túto funkciu s prestávkami vykonával až do roku 2009. Súčasne stál na čele bioetickej subkomisie KBS. Vzhľadom na rozsah jeho povinností mu boli postupne ustanovení dvaja pomocní biskupi – v roku 1992 Mons. Andrej Imrich a v roku 2002 Mons. Štefan Sečka.

František Tondra žil pomerne jednoduchým spôsobom života a bol známy svojou vzdelanosťou, pracovitosťou, srdečným vystupovaním a vzťahom k prírode, v ktorej rád trávil voľný čas. Venoval sa tiež vedeckej a publikačnej činnosti. Bol autorom mnohých odborných článkov, štúdií a prednášok, pričom medzi jeho najznámejšie práce patrí dvojzväzkové dielo Morálna teológia I. a II. Pri príležitosti jeho 75. narodenín vydala kancelária biskupského úradu publikáciu Kňazom a veriacim, ktorá obsahovala jeho príhovory určené kňazom a pastierske listy.

Záver života a úmrtie

Po dovŕšení predpísaného veku sa v roku 2011 vzdal úradu spišského diecézneho biskupa. Zomrel 3. mája 2012 v nemocnici v Košiciach. Pohrebná svätá omša sa konala 10. mája 2012 a celebroval ju kolínsky arcibiskup kardinál Joachim Meisner. Pohrebnú homíliu predniesol košický arcibiskup-metropolita Mons. Bernard Bober. František Tondra bol následne pochovaný na cintoríne v Spišskej Kapitule.

Pôvod, vysviacka a prvé pôsobiská

Ján Vojtaššák sa narodil 14. novembra 1878 v Zákamennom na Orave v roľníckej rodine. Kňazskú vysviacku prijal 1. júla 1901. Svoje prvé roky kňazskej služby strávil ako kaplán, pričom postupne vystriedal osem pôsobísk. Neskôr sa stal farárom vo Veličnej. Počas spravovania diecézy kapitulným vikárom Štefanom Mišíkom zastával funkciu riaditeľa…

Pôvod, vysviacka a prvé pôsobiská

Ján Vojtaššák sa narodil 14. novembra 1878 v Zákamennom na Orave v roľníckej rodine. Kňazskú vysviacku prijal 1. júla 1901. Svoje prvé roky kňazskej služby strávil ako kaplán, pričom postupne vystriedal osem pôsobísk. Neskôr sa stal farárom vo Veličnej. Počas spravovania diecézy kapitulným vikárom Štefanom Mišíkom zastával funkciu riaditeľa biskupského úradu v Spišskej Kapitule. Keď sa kapitulným vikárom stal Marián Blaha, Vojtaššák prevzal vedenie kňazského seminára ako jeho rektor.

Biskupský úrad a diecézna synoda

Za spišského biskupa bol vymenovaný 13. novembra 1920. Biskupskú vysviacku prijal 13. februára 1921 v Nitre spoločne s novovymenovaným nitrianskym biskupom Karolom Kmeťkom a banskobystrickým biskupom Mariánom Blahom. Biskupskú hodnosť zastával celkovo 44 rokov, hoci Spišskú diecézu mohol osobne spravovať iba 29 rokov.

Jednou z významných udalostí jeho episkopátu bola diecézna synoda, ktorú zvolal v roku 1925. Jej výsledkom boli ustanovenia upravujúce viaceré oblasti života diecézy, predovšetkým duchovný život kňazov, liturgiu, fungovanie seminára, cirkevné školstvo a ďalšie pastoračné otázky. Veľkú pozornosť venoval formácii kňazov a vzdelávaniu mládeže. Budovu kňazského seminára rozšíril o ďalšie poschodie a zároveň ju zmodernizoval. Podobným spôsobom zveľadil učiteľský ústav, ku ktorému nechal pristavať rozsiahly moderný internát. Dievčenský učiteľský ústav v Levoči rozšíril o nový trakt a pri levočskom gymnáziu dal postaviť budovu malého seminára.

Stavebná, publikačná a sociálna činnosť

Vojtaššákovo pôsobenie bolo spojené s rozsiahlou stavebnou a organizačnou činnosťou. Počas jeho episkopátu vyrástlo na území diecézy 16 nových kostolov a ďalších desať bolo rozšírených. Vybudovaných bolo tiež 49 škôl, 9 katolíckych kultúrnych domov a 17 nových farských budov. Zrekonštruovaných bolo 9 kláštorov. V Ružomberku založil tlačiareň a vydavateľstvo Lev, v Dolnom Smokovci dal vybudovať Charitný dom a finančne podporil výstavbu Ústrednej charity v Bratislave i vysokoškolského internátu Svoradov.

Významnú úlohu v jeho činnosti zohrávali rehoľné spoločenstvá. Do učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule priviedol školských bratov a ich pôsobenie podporil aj v rodnom Zákamennom, kde pre nich nechal postaviť modernú školu. Ženské rehoľné spoločenstvá uviedol približne na dvadsať miest v diecéze. Pre potreby ľudových misií dal v Strážach upraviť kláštor a kostol pre redemptoristov. Letné sídlo spišských biskupov v Spišskom Štiavniku zasa poskytol verbistom. Zakladal aj exercičné domy a výrazne podporoval chudobných študentov, ktorým pomáhal získať vzdelanie.

Aktívny bol tiež v náboženskej a publikačnej oblasti. Podporoval Spolok svätého Vojtecha v Trnave, pre ktorý založil významné finančné fondy, a pôsobil ako redaktor časopisu Svätá rodina. Vyznačoval sa intenzívnym duchovným životom a osobitnou úctou k anjelom strážnym. V otázkach týkajúcich sa postavenia a práv Katolíckej cirkvi zastával pevné postoje, ktoré sa výrazne prejavili najmä v období politických zmien po druhej svetovej vojne.

Perzekúcie, väznenie a záver života

Najťažšie obdobie jeho života nastalo po roku 1948, keď komunistický režim začal systematicky obmedzovať činnosť cirkví. Od roku 1951 bol Vojtaššák zbavený možnosti spravovať Spišskú diecézu a zároveň prišiel o osobnú slobodu. V politicky vykonštruovanom procese bol odsúdený na 24 rokov väzenia. Vo väzniciach komunistického Československa strávil približne dvanásť rokov, pričom bol premiestňovaný medzi viacerými väzenskými zariadeniami. Jeho dlhoročné väznenie a prenasledovanie sa stali jednou z najvýraznejších súčastí záverečnej etapy jeho života.

V roku 1963 mu bol zvyšok trestu odpustený, slobodný návrat do vedenia diecézy mu však umožnený nebol. Posledné roky života strávil pod dohľadom štátnych orgánov v Senohraboch pri Prahe. Zomrel 4. augusta 1965 v nemocnici v Říčanoch. V čase smrti bol v 64. roku svojho kňazstva a v 44. roku biskupskej služby. Jeho telesné pozostatky boli následne uložené v rodnom Zákamennom na Orave.

Proces blahorečenia a kapitulní vikári

V roku 1996 sa začal proces jeho blahorečenia. V súvislosti s tým boli jeho pozostatky v roku 2003 exhumované a prenesené zo Zákamenného do Spišskej Kapituly. Odvtedy sú uložené v hrobke Katedrály svätého Martina.

Počas obdobia sede impedita, keď Ján Vojtaššák nemohol vykonávať správu diecézy, stáli na jej čele kapitulní vikári. V rokoch 1950 – 1968 túto funkciu zastával štátnou mocou dosadený Andrej Scheffer. Po ňom diecézu v rokoch 1968 – 1973 spravoval Dr. Jozef Ligoš. Posledným kapitulným vikárom v období komunistického režimu bol Štefan Garaj, ktorý túto úlohu vykonával v rokoch 1973 – 1989.

Pôvod a cirkevné funkcie

Alexander Párvy sa narodil v roku 1848 v Gyöngyösi. Pred nástupom na spišský biskupský stolec zastával viacero významných cirkevných funkcií. Bol titulárnym biskupom Carpasiensisa zároveň pôsobil ako pomocný biskup Jágerského arcibiskupstva. Zastával tiež úrad opáta kláštora svätého Egídia neďaleko Felnémethu a bol kanonikom jágerskej metropolitnej kapituly. Svoje teologické vzdelanie zavŕšil…

Pôvod a cirkevné funkcie

Alexander Párvy sa narodil v roku 1848 v Gyöngyösi. Pred nástupom na spišský biskupský stolec zastával viacero významných cirkevných funkcií. Bol titulárnym biskupom Carpasiensis a zároveň pôsobil ako pomocný biskup Jágerského arcibiskupstva. Zastával tiež úrad opáta kláštora svätého Egídia neďaleko Felnémethu a bol kanonikom jágerskej metropolitnej kapituly. Svoje teologické vzdelanie zavŕšil získaním doktorátu z teológie.

Nástup na spišský biskupský stolec a školstvo

Za spišského biskupa bol vymenovaný 6. apríla 1904. Vedenia diecézy sa slávnostne ujal 11. septembra toho istého roku, keď bol uvedený do katedrálneho chrámu v Spišskej Kapitule. Počas svojho pôsobenia venoval pozornosť najmä cirkevnému školstvu a vzdelávaniu budúcich kňazov. Z jeho podnetu bola opravená budova učiteľského ústavu a starostlivosť venoval aj kňazskému semináru. Súčasťou vzdelávania seminaristov bola v tom období aj výučba slovenského jazyka ako vedľajšieho predmetu. Párvy sa zároveň sám usiloval zdokonaľovať v slovenčine.

Národnostné napätie a ustanovenie pomocného biskupa

Jeho episkopát prebiehal v období výrazného národnostného a politického napätia v Uhorsku. S týmto obdobím boli spojené viaceré národnostné konflikty a perzekúcie, pričom medzi najtragickejšie udalosti patrila streľba v Černovej v roku 1907.

Od roku 1915 sa Párvyho zdravotný stav začal výraznejšie zhoršovať, čo mu sťažovalo plnohodnotné vykonávanie biskupských povinností. Obrátil sa preto na pápeža Benedikta XV. so žiadosťou o ustanovenie pomocného biskupa. Jeho žiadosti bolo vyhovené a za pomocného biskupa bol určený Dr. Martin Kheberich. Biskupskú vysviacku mu Párvy udelil 20. februára 1916 v kaplnke ústredného seminára v Budapešti.

Koniec monarchie, úmrtie a obdobie sede vacante

Záver Párvyho pôsobenia na Spiši ovplyvnili udalosti prvej svetovej vojny a následný rozpad Rakúsko-Uhorska. Po vzniku Československej republiky mu nový štát odobral súhlas na ďalšie vykonávanie biskupského úradu, v dôsledku čoho odišiel do Budapešti. Tam 24. marca 1919 zomrel a bol aj pochovaný.

Po jeho smrti nastalo obdobie sede vacante. Správou Spišskej diecézy bol najskôr poverený kapitulný vikár Štefan Mišík, ktorý pôsobil ako farár v Hnilci. Po jeho smrti túto úlohu prevzal Marián Blaha, neskorší banskobystrický biskup.

Pôvod a vymenovanie za biskupa

Pavol Szmrecsányi sa narodil 2. mája 1846 v Šarišských Dravciach. Pred svojím pôsobením na Spiši bol kanonikom jágerskej kapituly. Za spišského biskupa bol vymenovaný 1. decembra 1891 a už 17. decembra toho istého roku jeho menovanie potvrdila Svätá stolica.

Biskupskú vysviacku prijal 27. marca 1892. Jeho hlavným svätiteľom bol…

Pôvod a vymenovanie za biskupa

Pavol Szmrecsányi sa narodil 2. mája 1846 v Šarišských Dravciach. Pred svojím pôsobením na Spiši bol kanonikom jágerskej kapituly. Za spišského biskupa bol vymenovaný 1. decembra 1891 a už 17. decembra toho istého roku jeho menovanie potvrdila Svätá stolica.

Biskupskú vysviacku prijal 27. marca 1892. Jeho hlavným svätiteľom bol niekdajší spišský biskup Jozef Samassa, ktorý v tom čase pôsobil ako jágerský arcibiskup. Vedenia Spišskej diecézy sa Szmrecsányi slávnostne ujal 15. mája 1892, keď sa uskutočnil jeho slávnostný vstup do katedrály v Spišskej Kapitule.

Podpora kultúry a činnosť na Spiši

Počas svojho episkopátu pokračoval v obnove a zveľaďovaní katedrálneho chrámu, na ktorého rekonštrukcii pracovali už jeho predchodcovia. Pozornosť venoval aj podpore vedy, kultúry a umenia. V roku 1900 sa stal predsedom maďarského Spolku svätého Ladislava. Ako príslušník šľachtického prostredia zároveň podporoval dobovú maďarizačnú politiku, pričom sa angažoval najmä v aktivitách smerujúcich k maďarským komunitám žijúcim v zahraničí.

Zdravotné ťažkosti a odchod z diecézy

Jeho pôsobenie ovplyvňovali zdravotné ťažkosti. Pre nepriaznivý zdravotný stav sa často zdržiaval v Spišskom Štiavniku, kde nachádzal vhodnejšie podmienky na odpočinok. Na čele Spišskej diecézy zotrval do roku 1903, keď bol vymenovaný za veľkovaradínskeho biskupa.

Úmrtie a pohrebné obrady

Pavol Szmrecsányi zomrel 8. augusta 1908 v Szent Mórici. Jeho telesné pozostatky následne previezli do rodných Šarišských Draviec, kde bol uložený do rodinnej hrobky. Na pohrebných obradoch sa podľa dobových údajov zúčastnil aj bulharský panovník.

Po jeho odchode zo Spišskej diecézy nastalo obdobie sede vacante, počas ktorého bol za kapitulného vikára zvolený kanonik Ferdinand Fertsek.

Pôvod a kariéra pred príchodom na Spiš

Juraj Császka sa narodil 4. decembra 1826v Nitrianskej Strede. Pred svojím príchodom na Spiš prešiel viacerými cirkevnými a administratívnymi funkciami. Svoju kariéru začínal ako notár a archivár, neskôr pôsobil ako tajomník arcibiskupského vikariátu v Trnave. Následne sa stal riaditeľom primaciálnej kancelárie a arcibiskupského úradu. Pred vymenovaním za…

Pôvod a kariéra pred príchodom na Spiš

Juraj Császka sa narodil 4. decembra 1826 v Nitrianskej Strede. Pred svojím príchodom na Spiš prešiel viacerými cirkevnými a administratívnymi funkciami. Svoju kariéru začínal ako notár a archivár, neskôr pôsobil ako tajomník arcibiskupského vikariátu v Trnave. Následne sa stal riaditeľom primaciálnej kancelárie a arcibiskupského úradu. Pred vymenovaním za spišského biskupa bol zároveň kanonikom ostrihomskej kapituly a nositeľom viacerých čestných titulov.

Biskupský úrad a podpora rehoľného života

Za spišského biskupa bol vymenovaný 28. februára 1874. Kanonické potvrdenie jeho menovania sa uskutočnilo 15. júna 1874 v Ríme za jeho osobnej prítomnosti. Pápež Pius IX. mu pri tejto príležitosti osobne odovzdal rochetu. Biskupskú vysviacku prijal 19. júla 1874 v Ostrihome a slávnostný vstup do katedrály v Spišskej Kapitule absolvoval 2. septembra toho istého roku.

Už v nasledujúcom roku sa mu dostalo významného ocenenia, keď mu bol udelený Veľký kríž Rádu Svätého hrobu v Jeruzaleme. Počas svojho pôsobenia na Spiši podporoval rozvoj rehoľného života a pričinil sa o príchod rehoľných sestier do viacerých miest. Nové komunity tak začali pôsobiť v Levoči, Spišských Vlachoch, Ružomberku a Tvrdošíne.

Kultúrna, publikačná a stavebná činnosť

Császka sa angažoval aj v kultúrnom, vedeckom a publikačnom živote regiónu. Patril medzi zakladateľov Spišského historického spolku a v Spišskom Podhradí založil tlačiareň. Tá umožňovala rozvoj miestnej publikačnej činnosti a prispievala aj k vydávaniu regionálnych nemeckých novín Zipser Bote. Sám bol literárne činný – venoval sa problematike fajčenia v seminároch, zostavoval matematické tabuľky a tlačou vychádzali aj jeho pastierske listy a kázne.

Výraznú pozornosť venoval zveľaďovaniu cirkevných stavieb. Za jeho episkopátu sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia katedrály v Spišskej Kapitule, ktorá zahŕňala úpravu presbytéria i jeho vitráží. Podporoval tiež obnovu ďalších kostolov na území diecézy.

Arcibiskupská služba a záver života

Jeho viac ako sedemnásťročné pôsobenie na Spiši sa skončilo v roku 1891. Dňa 27. októbra bol vymenovaný za kaločského arcibiskupa a následne opustil Spišskú diecézu. Juraj Császka zomrel 11. augusta 1904 v Budapešti.

Pôvod a začiatky pôsobenia

Jozef Samassa sa narodil 30. septembra 1828 v Zlatých Moravciach. Svoju cirkevnú dráhu spájal nielen s pastoračnou činnosťou, ale aj so vzdelávaním. Prednášal najskôr v ostrihomskom seminári a neskôr pôsobil ako pedagóg na univerzite v Budapešti.

Ešte pred nástupom na spišský biskupský stolec zastával viacero významných cirkevných a verejných funkcií. Bol…

Pôvod a začiatky pôsobenia

Jozef Samassa sa narodil 30. septembra 1828 v Zlatých Moravciach. Svoju cirkevnú dráhu spájal nielen s pastoračnou činnosťou, ale aj so vzdelávaním. Prednášal najskôr v ostrihomskom seminári a neskôr pôsobil ako pedagóg na univerzite v Budapešti.

Ešte pred nástupom na spišský biskupský stolec zastával viacero významných cirkevných a verejných funkcií. Bol opátom kláštora svätej Heleny vo Földvári a kanonikom ostrihomskej kapituly. Pôsobil tiež ako poslanec, poradca ministerstva osvety, synodálny examinátor a diecézny cenzor.

Krátke obdobie na spišskom biskupskom stolci

Za spišského biskupa bol vymenovaný 1. januára 1871. Biskupskú vysviacku prijal 30. júla toho istého roku v ostrihomskej bazilike, kde ho vysvätil arcibiskup Ján Simor. Vedenia Spišskej diecézy sa slávnostne ujal 27. augusta 1871.

Hoci na Spiši pôsobil iba krátko, pozornosť venoval viacerým oblastiam života diecézy. Osobitne sa zameriaval na vzdelávanie a formáciu budúcich kňazov, ako aj na rozvoj učiteľského ústavu. Staral sa tiež o zveľaďovanie katedrálneho chrámu. Počas jeho episkopátu bola čiastočne obnovená katedrála a reštaurovaná gotická kaplnka Zápoľských. Do jej interiéru dal zhotoviť nové farebné vitráže s eucharistickými motívmi.

Arcibiskupská a kardinálska služba

Samassovo pôsobenie vo funkcii spišského biskupa trvalo len približne dva roky. V roku 1873 bol vymenovaný za jágerského arcibiskupa, čím sa jeho pôsobenie na Spiši skončilo. Jeho cirkevná kariéra neskôr vyvrcholila 11. decembra 1905, keď ho pápež Pius X. kreoval za kardinála.

Jozef Samassa zomrel 20. augusta 1912. Jeho dlhoročné pôsobenie v cirkevnej hierarchii zahŕňalo pedagogickú, biskupskú i arcibiskupskú službu a napokon aj pôsobenie v hodnosti kardinála.

Pôvod a začiatky kňazského pôsobenia

Ladislav Záboyský sa narodil 31. mája 1793 v Prešove. Po prijatí kňazskej vysviacky začal pôsobiť ako archivár v Spišskej Kapitule. Práve odtiaľ si ho biskup Ján Ladislav Pyrkervybral do svojich služieb a vzal ho so sebou do Benátok. Po štyroch rokoch pôsobenia v tomto meste sa Záboyský vrátil na…

Pôvod a začiatky kňazského pôsobenia

Ladislav Záboyský sa narodil 31. mája 1793 v Prešove. Po prijatí kňazskej vysviacky začal pôsobiť ako archivár v Spišskej Kapitule. Práve odtiaľ si ho biskup Ján Ladislav Pyrker vybral do svojich služieb a vzal ho so sebou do Benátok. Po štyroch rokoch pôsobenia v tomto meste sa Záboyský vrátil na územie Spišského biskupstva a začal sa intenzívnejšie venovať pastorácii.

Počas nasledujúcich rokov zastával celý rad cirkevných i verejných funkcií. Pôsobil ako farár vo Veľkej, bol členom konzistoriálnej rady, dekanom Veľkánskeho dištriktu a neskôr aj Levočského dekanátu. Získal hodnosť čestného kanonika a doktorát z teológie. Okrem cirkevnej služby vykonával funkciu kráľovského školského inšpektora a pôsobil tiež ako farár v Spišskej Novej Vsi.

Menovanie za biskupa

Za spišského biskupa ho 2. apríla 1850 vymenoval cisár František Jozef I. Jeho menovanie bolo v Ríme potvrdené 30. septembra toho istého roku. Biskupskú vysviacku prijal 25. mája 1851 z rúk apoštolského nuncia v kapucínskom kostole vo Viedni. Správy Spišskej diecézy sa kanonicky ujal 22. júla 1851.

Politický kontext a národný rozmer

Záboyského vymenovanie je potrebné vnímať aj v kontexte politických udalostí revolučných rokov 1848 – 1849. Spolu s vymenovaním Štefana Moyzesa za banskobystrického biskupa a Štefana Kollarčíka za rožňavského biskupa predstavovalo určitý ústupok viedenského dvora voči Slovákom, ktorí počas revolúcie podporovali cisársku stranu. Tento krok preto vyvolal isté rozpaky medzi predstaviteľmi uhorskej cirkevnej hierarchie.

Ako biskup viedol Záboyský prísny a skromný spôsob života a osobitnú pozornosť venoval vzdelávaniu a výchove mladej generácie. Významným počinom v tejto oblasti bolo založenie dievčenského učiteľského ústavu v Levoči v roku 1852. Jeho pôsobenie malo zároveň výrazný národný a duchovný rozmer. Pri príležitosti tisíceho výročia príchodu svätých Cyrila a Metoda vydal v roku 1863 pamätný pastiersky list, ktorý bol následne čítaný vo všetkých farnostiach Spišskej diecézy.

Záver života a odkaz

Ladislav Záboyský zomrel 11. septembra 1870 v štiavnickom kláštore. Pochovaný bol v krypte katedrálneho chrámu v Spišskej Kapitule. Svoju spätosť s diecézou potvrdil aj poslednou vôľou, keď jej odkázal celý svoj majetok.

Pôvod a cirkevné začiatky

Vincent Jekelfalussy pochádzal z Jakloviec a Margecian. Pred svojím pôsobením na Spiši zastával významné cirkevné úrady v Ostrihome, kde bol kanonikom a svätiacim biskupom. Zároveň niesol titul titulárneho biskupa Almisiensis.

Krátke pôsobenie na Spiši a revolúcia

Za spišského biskupa ho v roku 1848vymenoval cisár Ferdinand V. Do Spišskej Kapituly…

Pôvod a cirkevné začiatky

Vincent Jekelfalussy pochádzal z Jakloviec a Margecian. Pred svojím pôsobením na Spiši zastával významné cirkevné úrady v Ostrihome, kde bol kanonikom a svätiacim biskupom. Zároveň niesol titul titulárneho biskupa Almisiensis.

Krátke pôsobenie na Spiši a revolúcia

Za spišského biskupa ho v roku 1848 vymenoval cisár Ferdinand V. Do Spišskej Kapituly prišiel 5. januára 1849 a ujal sa vedenia diecézy. Jeho krátke pôsobenie na Spiši však výrazne ovplyvnili revolučné udalosti rokov 1848 – 1849 a s nimi súvisiaca nestabilná politická situácia.

Po príchode ruských vojsk sa Jekelfalussy rozhodol odísť do Viedne, kde sa chcel pokúsiť o zmierenie s cisárom. Do hlavného mesta monarchie sa však nedostal, pretože v Bratislave bol zatknutý a následne postavený pred vojenský súd. Po zásahu cisára Františka Jozefa I. sa napokon vzdal úradu spišského biskupa a na určitý čas sa stiahol z verejného života do súkromia.

Ďalšia služba a záver života

Jeho cirkevná kariéra sa tým však neskončila. V roku 1866 bol vymenovaný za biskupa v Stoličnom Belehrade. Ako biskup sa zúčastnil aj na Prvom vatikánskom koncile, ktorý sa konal v rokoch 1869 – 1870. Po návrate sa usiloval uvádzať prijaté koncilové rozhodnutia do života svojej diecézy. Jeho postup však vyvolal napätie vo vzťahu k štátnej moci a stal sa predmetom vládneho prenasledovania.

V dôsledku týchto okolností napokon odišiel do Ríma. Tam v roku 1874 zomrel, čím sa uzavrel život cirkevného predstaviteľa, ktorého pôsobenie výrazne ovplyvnili politické a cirkevné zápasy 19. storočia.

Pedagogické a cirkevné pôsobenie

Jozef Bélik sa narodil 1. decembra 1757 v Dožeroviciach. Ešte pred nástupom na spišský biskupský stolec pôsobil v bratislavskom generálnom seminári, kde zastával funkciu prefekta a zároveň vyučoval etiku. Počas pôsobenia kardinála Rudnaya sa stal kanonikom Ostrihomskej kapituly svätého Štefana.

Biskupský úrad a správa diecézy

Za spišského biskupa bol vymenovaný v…

Pedagogické a cirkevné pôsobenie

Jozef Bélik sa narodil 1. decembra 1757 v Dožeroviciach. Ešte pred nástupom na spišský biskupský stolec pôsobil v bratislavskom generálnom seminári, kde zastával funkciu prefekta a zároveň vyučoval etiku. Počas pôsobenia kardinála Rudnaya sa stal kanonikom Ostrihomskej kapituly svätého Štefana.

Biskupský úrad a správa diecézy

Za spišského biskupa bol vymenovaný v roku 1823. Správy diecézy sa kanonicky ujal 2. mája 1824 a na jej čele zotrval viac ako dve desaťročia. Počas svojho episkopátu sa venoval dôkladnej správe jednotlivých farností, o čom svedčia zachované záznamy z jeho kanonických vizitácií. Výrazne podporoval aj slovenskú literárnu tvorbu a rozvoj náboženskej spisby.

Sociálna a stavebná činnosť

Bélikovo pôsobenie charakterizoval výrazný sociálny rozmer. Osobitnú pozornosť venoval ľuďom, ktorí sa ocitli v nepriaznivej životnej situácii. Z jeho iniciatívy vzniklo viacero dobročinných fondov určených na podporu starých a chorých kňazov, učiteľov, vdov i sirôt. Svojou činnosťou tak prispieval nielen k duchovnému, ale aj k sociálnemu životu Spišskej diecézy.

Významná bola tiež jeho stavebná činnosť. Zaslúžil sa o vybudovanie viacerých kostolov, okrem iného v štiavnickom kaštieli, Kravanoch, Teplici, Štrbe a Jablonove. Práve Jablonov sa neskôr stal miestom jeho posledného odpočinku.

Úmrtie a odkaz

Jozef Bélik zomrel 5. marca 1847 vo vysokom veku. Za sebou zanechal dlhoročné biskupské pôsobenie spojené predovšetkým so sociálnou starostlivosťou, podporou slovenského písomníctva, rozvojom cirkevného života a zveľaďovaním diecézy.

Rehoľný život a príchod na Spiš

Ján Ladislav Pyrker sa narodil v Nagy Lángu neďaleko Stoličného Belehradu. Jeho rodinné korene siahali do Tirolska, odkiaľ pochádzali jeho predkovia. Svoj život spojil s cisterciátskou rehoľou a ako rehoľné meno si zvolil meno Ladislav. Neskôr sa stal opátom významného cisterciátskeho opátstva v Lilienfelde na území dnešného Rakúska.

Za…

Rehoľný život a príchod na Spiš

Ján Ladislav Pyrker sa narodil v Nagy Lángu neďaleko Stoličného Belehradu. Jeho rodinné korene siahali do Tirolska, odkiaľ pochádzali jeho predkovia. Svoj život spojil s cisterciátskou rehoľou a ako rehoľné meno si zvolil meno Ladislav. Neskôr sa stal opátom významného cisterciátskeho opátstva v Lilienfelde na území dnešného Rakúska.

Za svoje zásluhy a pôsobenie v cisterciátskom ráde bol v roku 1818 cisárom Františkom I. vymenovaný za spišského biskupa. Vedenia Spišskej diecézy sa oficiálne ujal 12. mája 1819. Po príchode na Spiš sa začal venovať aj štúdiu slovenského jazyka. Slovenčinu ho učil jeho tajomník Ján Fejérvary, ktorý bol členom Slovenského učeného tovarišstva.

Rozvoj školstva a vzdelanosti

Hoci Pyrker pôsobil na Spiši pomerne krátko, jeho biskupské obdobie prinieslo významné výsledky najmä v oblasti školstva a náboženského vzdelávania. V Spišskej Kapitule bol za jeho pôsobenia vybudovaný Katolícky učiteľský ústav, ktorý bol prvou inštitúciou svojho druhu v celom Uhorsku. Slávnostne ho otvorili 19. novembra 1819. K rozvoju náboženskej výchovy prispel aj vydaním nového katechizmu.

Pôsobenie v Benátkach a Jágri

Jeho pôsobenie v Spišskej diecéze sa skončilo v roku 1821. Pri jednej z návštev cisárskeho dvora vo Viedni bol vymenovaný za benátskeho patriarchu, a preto Spiš opustil a odišiel pôsobiť do Benátok. Jeho cirkevná kariéra pokračovala aj v nasledujúcich rokoch. V roku 1827 sa stal arcibiskupom v Jágri (dnešnom Egeri), pričom si naďalej ponechal titul patriarchu.

Okrem cirkevnej činnosti sa Pyrker venoval aj literatúre a preslávil sa ako básnik. Svoje diela písal v nemčine a viaceré z nich boli preložené do ďalších jazykov. Zomrel 2. decembra 1847 vo Viedni. Jeho telesné pozostatky boli uložené v cisterciátskom opátstve v Lilienfelde, zatiaľ čo jeho srdce bolo pochované osobitne v bazilike v Jágri v Maďarsku.

Po Pyrkerovom odchode zo Spiša a počas následného obdobia uprázdneného biskupského stolca prevzal správu diecézy kapitulný vikár Anton Fridmanszky, kanonik a rodák z Levoče.

Pôvod a začiatky kňazského pôsobenia

Michal Brigido, celým menom Michal barón Brigido z Brezovitz a Mährenfels, knieža Svätej rímskej ríše a arcibiskup ľubľanský, sa narodil 8. februára 1742v Terste. Teologické vzdelanie získal v Grazi. Po prijatí kňazskej vysviacky istý čas pôsobil v Pražskom arcibiskupstve, ku ktorému mal aj rodinné väzby, keďže jeho matka…

Pôvod a začiatky kňazského pôsobenia

Michal Brigido, celým menom Michal barón Brigido z Brezovitz a Mährenfels, knieža Svätej rímskej ríše a arcibiskup ľubľanský, sa narodil 8. februára 1742 v Terste. Teologické vzdelanie získal v Grazi. Po prijatí kňazskej vysviacky istý čas pôsobil v Pražskom arcibiskupstve, ku ktorému mal aj rodinné väzby, keďže jeho matka bola sestrou arcibiskupa Przihovského. Neskôr prešiel do Ostrihomského arcibiskupstva, kde pôsobil za kardinála Batthyányiho.

So Spišom bol spätý už pred svojím nástupom na biskupský stolec. V rokoch 1776 až 1780 zastával miesto kanonika spišskej katedrálnej kapituly a od roku 1780 pôsobil ako farár v Levoči.

Biskupský úrad a správa diecézy

Za spišského biskupa bol vymenovaný už v roku 1787, no v tom istom roku mu bolo zverené aj Ľubľanské arcibiskupstvo, ktoré prijal. Pod vplyvom napoleonských vojen sa nakoniec úradu arcibiskupa vzdal a v roku 1807 sa vrátil na uprázdnený spišský biskupský stolec po biskupovi Révayovi.

Jedným z najvýznamnejších výsledkov jeho pôsobenia bolo dokončenie výstavby diecézneho kňazského seminára, o ktorého vznik sa usiloval už jeho predchodca Ján Révay. Seminár bol slávnostne otvorený 11. novembra 1815 a stal sa dôležitým miestom prípravy budúcich kňazov Spišskej diecézy.

Brigido zároveň aktívne podporoval šírenie slovenských náboženských kníh medzi veriacimi, čím výrazne prispieval k rozvoju ich náboženského života a vzdelanosti. Pri správe rozsiahlej diecézy mu významne pomáhal generálny vikár Štefan Čech, ktorý sa neskôr stal košickým biskupom.

Záver života

V závere života sa jeho zdravotný stav zhoršoval, preto sa vrátil do rodného Terstu. Tam dňa 23. júna 1816 zomrel a následne bol v tomto meste aj pochovaný.

Pôvod a cirkevné funkcie pred nástupom na Spiš

Ján Révay sa narodil 7. augusta 1748v Čachticiach a pochádzal z významného grófskeho rodu. Pred nástupom na spišský biskupský stolec zastával viacero významných cirkevných funkcií. Pôsobil ako veľprepošt a kanonik nitrianskej katedrálnej kapituly. Po uvoľnení nitrianskeho biskupského stolca vykonával úrad kapitulného vikára a zastával tiež funkciu…

Pôvod a cirkevné funkcie pred nástupom na Spiš

Ján Révay sa narodil 7. augusta 1748 v Čachticiach a pochádzal z významného grófskeho rodu. Pred nástupom na spišský biskupský stolec zastával viacero významných cirkevných funkcií. Pôsobil ako veľprepošt a kanonik nitrianskej katedrálnej kapituly. Po uvoľnení nitrianskeho biskupského stolca vykonával úrad kapitulného vikára a zastával tiež funkciu vypočúvajúceho sudcu generálnej kapituly. V rokoch 1774 až 1783 bol členom spišskej katedrálnej kapituly ako kanonik. Biskupskú vysviacku prijal ako báčsky biskup.

Vymenovanie a pastoračná správa diecézy

Za spišského biskupa bol vymenovaný v roku 1787. Vedenia diecézy sa slávnostne ujal 20. augusta 1788. V tento deň ho prišli vyzdvihnúť do kaštieľa grófa Csákyho v Bijacovciach, odkiaľ ho slávnostný sprievod sprevádzal až do katedrálneho chrámu.

Po nástupe do úradu venoval značnú pozornosť pastoračnej správe diecézy. Postupne vykonal kanonické vizitácie spojené s vysluhovaním sviatosti birmovania v jednotlivých regiónoch biskupstva. V roku 1794 navštívil Oravu, o rok neskôr Liptov a v roku 1796 uskutočnil vizitácie na Spiši.

Snaha o založenie kňazského seminára a úmrtie

Významnou súčasťou jeho pôsobenia bola snaha o vytvorenie podmienok na vzdelávanie budúcich kňazov. Na 24. október 1802 preto zvolal do Štiavnika diecézne zhromaždenie kléru, ktorého hlavnou témou bolo založenie diecézneho kňazského seminára. Na zabezpečenie jeho vzniku bol vytvorený takzvaný Révayovský fond, do ktorého sa zhromaždilo 50 000 zlatých.

Samotného založenia seminára sa však Ján Révay nedožil. Zomrel 9. januára 1806 v štiavnickom kláštore, ktorý patril k miestam, kde sa rád zdržiaval. Jeho telesné pozostatky boli uložené do krypty katedrálneho chrámu. Po jeho smrti bol za kapitulného vikára zvolený kanonik František Madocsány.

Cesta k biskupskej službe

Karol Salbeck pochádzal zo Sedmohradska a biskupskú vysviacku prijal v roku 1759. Počas svojho cirkevného pôsobenia zastával viacero významných funkcií. Bol opátom Kláštora svätého Mikuláša, biskupa a vyznávača v Erči, pôsobil ako prepošt v Bratislave a neskôr ako veľprepošt a kanonik vácovskej katedrálnej kapituly.

Mária Terézia ho v roku 1776

Cesta k biskupskej službe

Karol Salbeck pochádzal zo Sedmohradska a biskupskú vysviacku prijal v roku 1759. Počas svojho cirkevného pôsobenia zastával viacero významných funkcií. Bol opátom Kláštora svätého Mikuláša, biskupa a vyznávača v Erči, pôsobil ako prepošt v Bratislave a neskôr ako veľprepošt a kanonik vácovskej katedrálnej kapituly.

Mária Terézia ho v roku 1776 vymenovala za biskupa novozriadenej Spišskej diecézy. Správy diecézy sa oficiálne ujal ešte v tom istom roku, a to 11. novembra, na sviatok svätého Martina, titulárneho patróna katedrálneho chrámu. V nasledujúcom roku vysluhoval sviatosť birmovania na území celého biskupstva. K jeho organizačným opatreniam patrilo aj rozdelenie Liptova na dva dekanáty.

Organizácia diecézy a pastoračná činnosť

Počas svojho pôsobenia zaviedol stálu poklonu a venoval pozornosť aj zveľaďovaniu cirkevných stavieb. Zaslúžil sa o opravu katedrály a dal vybudovať biskupskú rezidenciu. Usiloval sa tiež o pričlenenie Ľubovnianskeho dekanátu, ktorý patril pod Tarnovské biskupstvo, späť k Spišskému biskupstvu. V tejto záležitosti rokoval so Svätou stolicou i s cisárom Jozefom II. K samotnému navráteniu dekanátu však došlo až po jeho smrti.

Úmrtie a pohrebné obrady

Zomrel náhle dňa 15. júna 1785 v Levoči. Jeho telesné pozostatky následne previezli do katedrálneho chrámu, kde bol pochovaný v krypte. Smútočné obrady sa uskutočnili 26. júla 1785. Slávnostné requiem celebroval rožňavský biskup Andrássy a pohrebnú kázeň predniesol kanonik Ján Molnár, ktorý bol počas sedisvakancie zvolený za kapitulného vikára.