Bratia a sestry, milí členovia ružencových bratstiev, dnes sme v Božom slove počuli o dvoch veľkých chvíľach Ježišovho života. V evanjeliu sa Ježiš pred učeníkmi premieňa na vrchu a oni na okamih vidia jeho slávu. V prvom čítaní ho apoštoli sledujú, keď vystupuje do neba. Obe udalosti veľmi dobre poznáme, pretože sa k nim pravidelne vraciame v modlitbe posvätného ruženca. Premenenie Pána patrí medzi tajomstvá svetla a Nanebovstúpenie medzi slávnostné tajomstvá. Dnes však nechcem zostať iba pri týchto dvoch udalostiach. Chcem spolu s vami myslieť na všetkých dvadsať tajomstiev ruženca, pretože ony nám pred očami postupne rozvíjajú celý Ježišov život. Niekedy hovorím, že ruženec je pre mňa Biblia na kolenách. Keď sa ho modlím, neodriekavam iba jednotlivé Zdravasy. Spolu s Máriou prechádzam evanjeliom a zastavujem sa pri udalostiach zo života jej Syna. Mária totiž v ruženci nezastavuje náš pohľad na sebe, ale obracia ho ku Kristovi. Akoby nám pri každom tajomstve opakovala svoje slová z Kány: „Urobte všetko, čo vám povie.“ Zdravas’, Mária sa preto nestáva stenou medzi nami a Ježišom, ale rytmom, v ktorom máme čas zostať pri jednom tajomstve jeho života. Ústa opakujú známu modlitbu, ale srdce sa učí pozerať na Krista Máriinými očami. A možno práve preto sa môžeme ten istý ruženec modliť desaťročia. Tajomstvá zostávajú rovnaké, ale my už nie sme rovnakí. Ako deti sme sa ich modlili s jednými starosťami, ako rodičia s inými, v chorobe ich vyslovujeme inak ako v zdraví a po strate blízkeho človeka znejú niektoré tajomstvá úplne novým spôsobom. Evanjelium sa nemení, ale Božie slovo stále nanovo vstupuje do meniaceho sa príbehu nášho života. Preto by som sa dnes chcel pri modlitbe ruženca zastaviť pri troch jednoduchých slovách: hľadieť, vytrvať a vykročiť.
Po prvé: hľadieť na Ježiša. Na vrchu premenenia Peter, Jakub a Ján uvidia niečo také krásne, že Peter by tam najradšej zostal. „Dobre je nám tu,“ hovorí. Rozumieme mu. Aj my by sme chceli, aby niektoré krásne chvíle nikdy neskončili. Sú okamihy, keď cítime Božiu blízkosť, keď sa nám dobre modlí, keď prežijeme krásnu púť, alebo chvíľu pokoja pred Eucharistiou. Chceli by sme si ich uchovať. Lenže evanjelium Premenenia nekončí na vrchu. Učeníci musia zostúpiť dolu. Čaká ich cesta do Jeruzalema a napokon pohľad na toho istého Ježiša, ktorého tvár teraz žiari, ale ktorého tvár bude o niekoľko dní zbičovaná, doráňaná a korunovaná tŕním. Práve preto z oblaku zaznieva Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ Učeníci si majú zapamätať, koho na vrchu videli, aby mu dokázali dôverovať aj vtedy, keď jeho slávu nebudú vidieť.
Presne toto nás učí ruženec. Nedovoľuje nám vytvoriť si Krista iba podľa toho, čo sa nám páči. V radostných tajomstvách hľadíme na Božieho Syna, ktorý prijíma ľudský život, rodí sa v chudobe a vstupuje do obyčajnosti jednej rodiny. V tajomstvách svetla ho vidíme medzi ľuďmi, ako ohlasuje Božie kráľovstvo, odpúšťa hriechy, uzdravuje a dáva nám seba samého v Eucharistii. V bolestných tajomstvách od neho neodchádzame ani vtedy, keď sa potí krvou, je bičovaný, nesie kríž a zomiera. A v slávnostných tajomstvách vyznávame, že kríž nebol posledným slovom, pretože Kristus vstal z mŕtvych. Ruženec nás učí pozerať na celého Krista – nielen na Krista našich radostí, ale aj na Krista našich bolestí. A tým nás učí prijímať aj celý náš život. Niekto dnes prišiel do Šaštína s veľkou vďačnosťou. Iný priniesol starosť o svoje dieťa alebo manželstvo. Ruženec nám nehovorí, že tieto veci nie sú dôležité. Naopak. Pozýva nás vložiť ich do Kristovho života a pýtať sa: „Pane, ako sa mám na to, čo práve prežívam, pozerať spolu s tebou?“ Možno sa okolnosti hneď nezmenia. Ale môže sa meniť náš pohľad na ne.
Po druhé: vytrvať s Máriou. Po Ježišovom nanebovstúpení sa apoštoli vracajú do Jeruzalema. Mohli by sme očakávať, že keď videli zmŕtvychvstalého Krista, budú už poznať odpoveď na každú otázku. Ale nie je to tak. Ježiš odišiel a Duch Svätý ešte nezostúpil. Nachádzajú sa medzi prisľúbením a jeho naplnením. A práve o tomto čase nám Skutky apoštolov povedia nádhernú vetu: „Všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Máriou, Ježišovou matkou.“ Mária je s nimi práve v čase čakania. Zostáva s nimi a modlí sa. To je veľká mariánska škola duchovného života: zostať s Bohom aj vtedy, keď ešte nevidíme odpoveď.
Aj my poznáme takýto priestor medzi prosbou a odpoveďou. Koľko ružencov už bolo vyslovených za dieťa, ktoré sa vzdialilo od viery. Koľko za manželstvo, v ktorom sa niečo zlomilo. Niekedy sa modlíme týždne, mesiace, možno roky a máme pocit, že sa nič nemení. Práve vtedy sa ukazuje hĺbka modlitby. Modlitba totiž nie je spôsob, ako prinútiť Boha, aby urobil to, čo chceme my. Modlitba nás postupne učí vložiť do jeho rúk to, čo sami nedokážeme niesť. Vytrvať neznamená opakovať Bohu prosbu preto, že ju na prvýkrát nepočul. Vytrvať znamená znova a znova mu odovzdávať svoje srdce, aby sa v nás nestratila dôvera.
A preto vám, milí členovia ružencových bratstiev, chcem dnes úprimne poďakovať za vašu vytrvalosť. Mnohí ľudia ani netušia, že ich niekto pravidelne nesie pred Boha. Vo vašich desiatkoch ružencov majú miesto chorí, osamelí, rodiny v ťažkostiach, deti a mladí ľudia, kňazi, zasvätení, i tí, ktorí už dávno prestali prosiť sami za seba. A je tu ešte niečo krásne: keď sa niekomu z vás modlí ťažko, modlitba bratstva ho nesie. Keď jeden slabne, druhí sa modlia ďalej. To je sila spoločenstva: nemusím byť vždy silný, aby som mohol patriť medzi ľudí, ktorí sa modlia. Niekedy dovolím, aby ma pred Bohom niesla viera a modlitba druhých. Tak vyzerá Cirkev zhromaždená s Máriou vo večeradle.
A napokon po tretie: vykročiť medzi ľudí. Pri nanebovstúpení apoštoli stoja a hľadia do neba. Je to pochopiteľné. Ježiš, s ktorým prežili všetko, čo zmenilo ich život, im mizne z očí. A práve vtedy zaznie otázka: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba?“ Nie preto, že by bolo nesprávne pozerať k nebu. Ale preto, že Ježiš ich neposiela zostať stáť. Majú sa vrátiť do Jeruzalema, prijať Ducha Svätého a potom sa stať jeho svedkami. Pohľad k nebu ich má naučiť správne kráčať po zemi. A to je veľmi dôležité aj pre našu modlitbu ruženca. Po poslednom „Amen“ ruženec odložíme, ale tajomstvá, o ktorých sme rozjímali, máme odniesť so sebou.
Ak som sa modlil o Ježišovom narodení v Betleheme, možno si dnes všimnem človeka, pre ktorého akoby nikde nebolo miesto. Ak som rozjímal o Ježišovi, ktorý nesie kríž, možno budem pozornejší k človeku, ktorý vedľa mňa nesie kríž a už nevládze. Ak som sa modlil o zmŕtvychvstaní, nemôžem všade okolo seba šíriť iba hnev a zatrpknutosť. Ak som sa modlil o zoslaní Ducha Svätého, musím sa pýtať, či mu dávam priestor, aby menil moje slová, moje rozhodnutia a moje vzťahy. Ruženec nás nemá odvádzať od života. Má nás učiť žiť život s Kristom.
Tak sa Biblia na kolenách stáva Bibliou v našich rukách, slovách a skutkoch. Dobre pomodlený ruženec totiž nekončí posledným Zdravasom. Pokračuje spôsobom, akým sa po modlitbe pozerám na človeka, ktorého mi Boh postavil do cesty. Pokračuje v trpezlivosti s človekom, ktorý mi ide na nervy. Modlitba nás vedie k Ježišovi a Ježiš nás vždy vedie k človeku. Preto kresťan po modlitbe nevstáva z kolien preto, že modlitba skončila. Vstáva preto, aby to, čo pred Bohom prijal, začal žiť.
Nech nám v tom pomáha Sedembolestná Panna Mária, ku ktorej sme dnes prišli. Ona hľadela na svojho Syna v Betleheme i na Kalvárii. Ona vytrvala pri ňom v radosti i v bolesti. A ona zostala s učeníkmi v modlitbe, aby ich pripravovala na chvíľu, keď budú musieť otvoriť dvere večeradla a vykročiť do sveta. Nech nás teda Mária učí hľadieť na Krista, vytrvať pri Kristovi a prinášať Krista ľuďom. A nech sa tak každý ruženec, ktorý vezmeme do svojich rúk, stáva nielen modlitbou našich pier, ale aj spôsobom nášho života. Amen.